Ceruzka

Ceruzka je písací nástroj, ktorý používa stĺpec mäkkej tuhej farbiacej látky (zvyčajne zmesi grafitu - tuhy ), upevnený v puzdre z pevnejšieho materiálu (zvyčajne dreva). Ochranný kryt bráni tomu, aby jadro bolo porušené alebo aby zanechala stopy na ruke užívateľa počas používania.   Kreslenie či písanie prebieha odieraním tuhy o podložku. Na rovnakom princípe je založená aj pastelka, ktorá má tuhu farebnú a primárne je určená na kreslenie. Na ostrenie hrotu ceruzky sa používa nôž alebo strúhadlo. S ceruzkou sa nedá kresliť na hladkých a tvrdých materiáloch ako sklo, oceľ a podobne. Tuhy do ceruziek sa vyrábajú v rôznych tvrdostiach. Ceruzky písaním zanechávajú stopy grafitu, ktorý priľne k listu papiera alebo iného povrchu. Sú odlišné od pera, ktoré rozptýli stopu tekutého alebo gélového atramentu, ktorým zafarbia papier absorpciou.

Predchodcom ceruzky bola od staroveku používaná strieborná alebo olovená tyčinka. Rozmach však nastal až v 16. storočí, kedy bolo v Anglicku v oblasti Lake District pri dedine Borrowdale objavené bohaté ložisko grafitu. Anglicko vývoz grafitu zakázalo, preto malo na výrobu ceruziek monopol. Ložiská boli objavené aj v iných krajinách, avšak neboli tak kvalitné, aby anglickú ceruzku ohrozili. Prelom nastal až v 19. storočí, kedy bol grafit nahradený zmesou rozomletého grafitu s ílom (hlinou) vypáleným v peci.  To umožnilo vyrábať ceruzky s rôznou tvrdosťou. Okolo roku 1560 taliansky pár s názvom Simonio a Lyndiana Bernacotti navrhli predchodcu pre moderné drevené tesárske tesniace ceruzky, ktoré sú typicky obdĺžnikové, aby sa nemohli skotúľať počas práce. Ich verzia bola plochá, oválna, kompaktnejšia forma ceruzky. Ich koncept zahŕňal vyvŕtanie dierky z borievkového dreva. Krátko potom objavili lepšiu techniku: vyrezali dve drevené polovice, vložili grafitovú tyč a polovičky potom navzájom zlepili. Do konca 19. storočia sa v USA denne používalo viac ako 240 000 ceruziek.  Uprednostňovaným drevom na ceruzky bol červený céder, pretože to bolo aromatické a neroztrhlo sa pri ostrení. Na svete sa dnes každoročne vyrába viac ako 14 miliárd ceruziek.

Tvrdost tužek [ editovat | Vysvetlenie písmen tvrdosti ceruzky

Nejměkčí tuha je 8B (9B už je přírodní grafit), nejtvrdší tuha je 10H.            Najmäkšia tuha je 8B (9B už je prírodný grafit), najtvrdšia tuha je 10H. Výrobcovia rozlišujú svoje ceruzky tým, že ich klasifikujú, ale neexistuje žiadna spoločná norma. Dve ceruzky rovnakej triedy, ale od rôznych výrobcov, nemusia mať nevyhnutne značku rovnakého tónu, ani rovnakú tvrdosť. Väčšina výrobcov a takmer všetci v Európe označujú svoje ceruzky písmenami H (bežne interpretovanými ako "tvrdosť") do B (obyčajne "čierna”)  Štandardná písacia ceruzka je klasifikovaná ako HB.

Väčšina ceruzkových jadier je vyrobená z grafitu zmiešaného s hliníkovým spojivom, ktorý zanecháva šedé alebo čierne značky, ktoré sa dajú ľahko vymazať. Tuha ceruzky je zmes jemne mletého grafitu a hlinitého prášku. Pred zmiešaním týchto dvoch látok sa oddelene očistia od nečistôt a sušia sa spôsobom, ktorý vytvára veľké štvorcové koláče. Po úplnom vysušení koláčov sa grafit a ílovité štvorce zmiešajú s vodou. Množstvo obsahu hliny, ktoré sa pridáva do grafitu, závisí od požadovanej tvrdosti ceruzky (nižšie podiely hliny spôsobujú, že jadro je mäkšie; čím viac hliny, tým tvrdšia ceruzka). Zmes sa potom tvaruje na dlhé špagetové struny, narovnáva, suší, rozrezáva a potom sa temperuje v peci. Výsledné struny sú ponorené do oleja alebo roztaveného vosku, ktorý zasahuje do malých otvorov materiálu a umožňuje hladkú schopnosť písania ceruzky. Grafitové ceruzky sa používajú na písanie aj kreslenie a majú za následok trvalé označenie: aj keď písanie je ľahko odstrániteľné pomocou gumy, je však odolné voči vlhkosti, väčšine chemikálií, ultrafialovému žiareniu a prirodzenému starnutiu. Ceruzky s uhlím používajú najmä umelci na kreslené tieňovanie. Vyrábajú sa aj rôzne typy ceruziek. Líšia sa veľkosťou, tvrdosťou alebo farebnosťou tuhy, sú určené pre zvláštne povrchy napríklad: pastelka, tesárska ceruzka, atramentová ceruzka, murárska ceruzka, mikroceruzka.     

Väčšina ceruziek vyrobených v USA je povrchovo namaľovaná na žlto. Tradícia začala v roku 1890, kedy spoločnosť L. & C. Hardtmuth z Rakúsko-Uhorska predstavila svoju značku Koh-I-Noor, pomenovanú podľa slávneho diamantu. Ich zámer bol mať najlepšie a najdrahšie ceruzky na svete. Chceli sa odlíšiť v čase, keď bola väčšina ceruziek namaľovaná tmavými farbami. Koh-I-Noor bol žltý, čo mohlo byť inšpirované aj rakúsko-uhorskou vlajkou. Niektoré spoločnosti potom kopírovali ceruzky žltej farby tak, aby ich ceruzky boli spojené s touto vysoko kvalitnou značkou. Nie všetky krajiny používajú žlté ceruzky. Nemecké a brazílske ceruzky sú napríklad zelené, modré alebo čierne, založené na farbách ochrannej známky Faber-Castell, významnej nemeckej kancelárskej spoločnosti, ktorá má v týchto krajinách rastliny. V krajinách južnej Európy sú ceruzky tmavočervené alebo čierne so žltými čiarami, zatiaľ čo v Austrálii sú červené s čiernymi pásmi na jednom konci. V Indii bola najbežnejšou farebnou schémou ceruzky tmavo červená s čiernymi čiarami.

Ceruzky rôznych farieb a typov nájdete v sekcii Ceruziek.

Según su material de fabricación [ editar ]

Ďaľšie články ...